Únor 2012

Mám takého. Skutočného.

16. února 2012 v 22:56 | Maggie |  It's on the map!
Dobrý priateľ je ten najväčší dar na tomto svete.
Nehovoríš mu to každý deň. Necítiš sa s ním ako v delíriu. Cítiš sa s ním byť sám sebou. Vie o tebe viac, než mu hovoríš. Povie ti to, čo si myslí.

Mám takého, skutočného. Dnes som s ním bola vonku. Často sa mi nechce, keď ma volá, lebo viem, čo nasleduje. Väčšinou prejdeme celé mesto, počkáme až na ten neskorý autobus, ktorý nám ide obom. A vždy ma potom bolia nohy :).
Dnes ma popadla taká radosť keď mi zavolal, túžba tráviť deň s ním. Boli sme vyberať darček pre jeho kamarátku na narodeniny. V antikvariáte sme strávili skoro dve hodiny: z toho (mám pocit že) minimálne polhodinu sa rozprával s tým :) haluzným predávačom - čo všetko vedel - o lietadlách a o Líbyi. Už som sa tam nudila a uvedomila som si, že niekoho iného by som tam už dávno nechala, alebo by som mu to prinajmenšom vyhodila na oči hneď po vypadnutí odtiaľ. Naňho som nemala chuť byť hysterická. A ženská.
Pokračovali sme v našej okružnej ceste Bratislavou.
Sadli sme si do jednej kaviarne. Ja som si listovala v Dalím, ktorého sme po náročnom rozhodovaní vybrali v antikvariáte a on sediac v kresle fajčil cigaretu. Popíjali sme kávu a prehodili iba pár slov. A bolo mi fajn. Bez toho hnusného pocitu nutnosti udržiavať konverzáciu. Také niečo už dávno medzi nami neexistuje.
Zrazu ho napadlo, že potrebuje, ešte dnes súrne nakúpiť nejaké veci. Že či by sme nemohli ísť do Avionu (najviac odruky nákupné stredisko), či to stíhame. Väčšinou som hnusná a nie som nadšená, keď ma ešte niekam zase ťahá... Hlavne ak som iba vešiak a schvalovač nakupovaných vecí :). Dnes som odvetila, že jasné že to stíhame. Neprekážalo by mi, ani keby sme zmeškali ďalší autobus (ktorý chodí naozaj zriedka). Tak sme šli.
Bolo to dosť natesno časovo :). Tak mi v prvom obchode strčil do ruky boxerky, ktoré si kupoval a kreditku a pošepkal mi svoj pinkód. Že ak by som to mohla zaplatiť, šiel by si ešte rýchlo vyskúšať druhú vec ktorú potreboval z iného obchodu. Jasné choď - povedala som a snažila sa udržať v hlave to štvorčíslie a sústrediť sa na to, aby som tú kartu ani náhodou nestratila a vrátila mu ju potom bezpečne do rúk.
Stihli sme spoj, ktorý nás dopravil na zastávku, kde sa nastupuje na náš intergalaktický autobus. Ešte sme do jeho príchodu stihli nakúpiť aj v blízkych potravinách. Mali sme plán. Vošli sme on sa postavil do radu pri pokladni, ja som pozháňala čo bolo treba, potom sme sa vystriedali. Vyšlo to akurát a stihli sme náš odvoz.
Kúpil syrové rožky aj pre mňa. Dal mi napiť z jeho džúsu. A aj z čokolády, ktorú kúpil som dostala nie menej, než polovicu. Ja som mu cestou dala svoj cestovný lístok, zobrala som dnes aj preňho zľavovú kartičku do Mekkáča, ktoré spolužiak v škole rozdával.
Cestou som rozmýšlala, koľko spoločných zážitkov máme. Dnešný ujo v tom antikvariáte :D My sme prišli, Patrik naňho vysypal: Ja hľadám knižku pre kamarátku, ktorá má zajtra narodeniny, miluje umenie, a... a... je alternatívne založená, zaujíma ju asi všetko, čo sa týka umenia, literatúra, architektúra, moderné smery, potom cestovanie, Španielsko a... Keď skončil predavač nás zahriakol. Tak poprvé chlape! Umenie je pre mňa široký pojem! Ja ako vidíte som starší model, takže slovo alternatívne mi musíte vysvetliť, lebo naposledy keď som ho počul tak to bolo v súvislosti s pohonnými látkami, TAKTO! Začnime tým koľko má rokov?...
A proste bol celý vtipný, všetko vedel, rozprával vždy ironicky... proste hotový zážitok.
Smiali sme sa na mojom syrovom rožku, lebo bol zospodu makový :D Premietala som si dnešný deň v hlave a prišla som na to, že s ním sú veci výnimočné. A takých sa dá veľa vyhrabať aj z minulosti a ešte takých bude.
Bude brigádovať v Anglicku. Teda ešte má mať pohovor. Obdivujem aký je šikovný, má prehľad, je schopný a ide si za tým, čo chce. Ukazoval mi cez okno lietadlo. Miluje ich a ja som schopná ho počúvať, keď tak zanietene hovorí o Boeingu 747 a porovnáva ho so 707-kou, a vyvracia mi čo tvrdil ten ukecaný týpek dnes, že sú rovnaké. Ja mu vravím, že k tomu asi nič nedodám. On že nevadí, stačí ak mu verím. Áno, máš pravdu ty :), povedala som.
Potom som si spomenula ako mi dal kreditku a vravím si wow, toľko dôvery voči mne. A ako mi dával tú čokoládu a nech si zoberiem celý riadok. A ja som si zobrala. Lebo je to medzi nami tak. Nie, nie som doňho. Niekto to nechápe, niekto tomu neverí. Priateľstvu medzi chalanom a babou. Zvykli sme si na seba a veríme si. A chcela by som aby to tak bolo navždy.
Dobrý priateľ je to najlepšie, čo ťa v tomto živote môže stretnúť.


Dobre to vymyslel s tými lietadlami. Lebo vždy keď vidím na oblohe lietadlo, alebo tú bielu čiaru, spomeniem si naňho :)

Čo by sa stalo, keby...

15. února 2012 v 22:31 | Maggie
Väčšinou sa nepýtam takto.
Hľadiac do budúcnosti v mojom vedomí víri hmla možností. Niekedy konám inštinktívne. Niekedy zo zbabelosti, niekedy sa pre niečo rozhodnem a nie som si istá tým, či to bola naozaj tá najlepšia voľba. A potom sa zjaví otázka:

Čo by sa bolo stalo, keby...

Často. Hneď prvá: Aké by bolo, keby som nebola? Je vtipné na to myslieť, predstaviť si, že moje vedomie neexistuje. Nič... Svet. Bezo mňa. Nevedela by som, aké by to bolo, nemohla by som vedieť. Som rada, že žijem. Som súčasťou... tohoto tu [:)].
Má to tak byť.
Čo by bolo, keby... moja mama nezomrela? Nezamýšľam sa nad tým už často. Občas. No predtým, môj ľudský rozum si vyberal túto možnosť. A hádal, rozvíjal týmto smerom. Ale realita bola iná.
Ťažko pripustiteľné... ale, asi... to tak malo byť.
Keby nie, nestali by sa ďalšie veci. Nespoznala by som ľudí, ktorých som spoznala. Ani chalana, ktorého by som zo svojho života nechcela vynechať. Aj keď... To s ním nebolo ideálne.
Čo by bolo, keby bolo? Keby to bolo podľa mojich predstáv? Neviem.
Čo by sa stalo, keby som bola odvážnejšia?
Alebo, aké by to bolo, keby som sa doňho nezaľúbila? Nebolelo by to? Teraz už asi nie. Ale nechcela by som zmeniť minulosť. Ani veci o ktorých som nerozhodla ja; aj svoje chyby by som nechala tak, keby som mala možnosť zasahovať do toho. Neverím na náhody.
Malo dôvod, že sa to tak stalo. V to verím. A preto si myslím, že je nesprávne pýtať sa: čo by sa bolo stalo, keby...
Napriek tomu to robím. Rozmýšľam nad možnosťami: keby som toľko neváhala... keby som práve vtedy nebola tam... čo by...? Lenže, zmeniť sa to už nedá. A preto, odteraz chcem veriť v rozhodnutia, ktoré robím. Ale aj vedieť si pripustiť chybu ak sa stane, no nezožierať sa prepásnutými šancami. Žiť pre prítomnosť, a vkaždom okamihu, na každej križovatke veriť, že cesta, ktorou som sa vybrala, vedie do môjho cieľa. A ak som sa vybrala okľukou asi tam nájdem niečo naviac.
Vždy počúvať svoje srdce.

Ísť ďalej a nezabúdať počúvať svoje srdce.


Slečna v antikvariáte

11. února 2012 v 12:48 | . |  Príbehy
Vkročil som a zvonček nad dverami, ako vždy, zacengal. Uvedomil som si, ako sa za tie roky menil
pocit, ktorý vo mne vyvolával. Dnes sem vstupujem úplne ináč, ako kedykoľvek doteraz. Sem, do
malého obchodíku zašitého v šedej uličke. Sem, na miesto, kam som unikal pred chladom. Do sveta,
ktorý býval v kontraste s bezfarebným svetom vonku. Usadil som sa vo svojom obľúbenom kresle.
Mohlo mať už asi sto rokov, bolo už naozaj vysedené, ale takým dokonalým spôsobom.
Dnes som sem prišiel ináč. Nevyzliekol som si kabát a nevybral som si ani jednu z knižiek, ako som
zvykával. Iba som čakal, že sa možno objavíš. Zamýšľal som sa nad tým, koľko času potrebujem na
presun na stanicu... A zrazu si tam bola. Priniesla si niečo a začala si usporiadávať a otáčať knižky,
ktoré zákazníci pozastrkávali hocikam. Teda začala by si. Keby ťa nezarazilo, že sa na teba pozerám.
Tvoj pohľad bol krátky. Ale bolo v ňom toho toľko...: Malá výčitka. Kde som bol? Naposledy si ma
videla asi pred mesiacom a pol. Potom niečo ako: Konečne! Ako keby si bezo mňa nemohla dýchať a
teraz konečne prišiel ten nevyhnutný prísun kyslíka. Nekonečná túžba; môcť sa za mnou rozbehnúť a
skočiť mi do náručia. Túžba. Bolesť. Láska.
Ani si ma nepozdravila. Mám pocit, že preto, lebo už to slovko patriace mne by bolo až príliš intímne
na to, aby ho počula teta pri regáli, alebo tvoj otec. Lebo by ťa tvoj hlas prezradil. V tom tvoj otec
zavolal tvoje meno. Ty si sa otočila a odišla. Pozrel som na hodinky. Už som musel ísť. Po pohľade
na mňa ti zostal úsmev na perách. Bol to taký ten z tých, ktorému človek nemôže zabrániť. Keby si
vedela, čo som práve urobil, plakala by si.

Tma navždy

6. února 2012 v 22:21 | Kate |  Naše básničky
Kde je ruka,
Ktorá moje telo k tvojmu pritiahla?
A tie pery,
Ktoré sa mi k uchu pritisli?
Čo ten vzduch horúci,
Môj krk krásne hrejúci?
To telo voňavé,
Čo sa k môjmu pritislo čo najbližšie...
A tie jemné vlasy,
Ktoré moju tvár hladili?
Tvoje zlaté vlasy... mokré...
Z pramienkov voda stekala mi po pere.
Tvoje oči krásne, skúmavé,
Zvedavým pohľadom tmu poraziace.

Kde je to všetko,
Kde si ty teraz?
Znič to svetlo,
Nech je tma... len raz!
Aj keď to chcem navždy...
Ležať v tichej tme sami,
Objať sa, bozkať Ťa za tmy,
Nech navždy je z JA a TY iba MY!

Ani nevieš ako túžim po takom spojení,
Dýchať celú noc ten istý vzduch, čo dýchaš,
Zaspávať a snívať sladké sny v tvojom objatí,
A vstávať s vedomím, že sa budeš usmievať.