Září 2011

Ján Smrek: Báseň o krásnej matke

29. září 2011 v 18:23 | Maggie
Prekrásna matka!
Hoc sú už jej vlasy
strieborne lesklé,
predsa jej však neubudlo z krásy,
bo svetu dala
krásnu dcéru.

A svet sa díva na obe
a kochá sa v ich podobe.

Akou je dcéra dnes,
jej matla bola niekedy,
upomínajúc na kvety -
a aká je dnes matka vznešená,
takou sa niekedy dcéra stane.
Medzi nimi
je všetko čudne zharmonizované.

Matka má oči ako uhoľ
a sú to oči dcérine.
Tie hľadia s ohňom na človeka
a tamtie krotko, nevinne.
Jedny z nich velia: poľúb pery
osemnásťročnej dcéry
a druhé: kľakni si pred matkou
a bav ju žitia pohádkou!

Ó oči dcéry, oči matky,
ktoré ste drahšie človeku?
Jedna ich nosí ku bielemu
k čiernemu druhá obleku.
Môž' milovať však v dcére matku
a obom vravieť o šťastí,
hovoriť jednej svätá ste mi,
tej druhej: moja, moja, ty!

Musí sa riecť i smútočné to:
nebude matky kedysi!
Však v dcére budú zachované
jej drahocenné obrysy.
Uteká život ako rieka,
z dcéry sa matka stane raz
a po rokoch sa zopakuje
metamorfóza krás.

Ako spomienka na Mamu... Dúfajúc, že z Jej sa krásy zachovalo niečo v mojej bytosti.

Stmieva sa

21. září 2011 v 20:08 | Maggie |  Naše básničky
Roky plynú, no dni sú stále rovnaké,
Nikto mi nevráti, čo bolo mi odňaté.
Či sa sneh roztopí, či čerstvo napadá,
Či vietor zafúka, či padne posledný list,
Slnko stále zapadá...

Až kým sa nerozhodneš prísť.


Milujem rána,
Východy Slnka a studený vzduch.
Na bledožltom podklade hrdzavý kruh
A všade biele ticho.

No dnes svietiť nebude,
Východu vzpiera sa.
Dnes zamrzol svet.
(Dnes už naveky)

Stmieva sa.


Prichádza jar,
No necítim jej chuť.
Lebo chladu v mojom vnútri
sa nedá uniknúť.

Posledný lúč opúšťa ho
A vo vzlykoch stráca sa,
Aj v mojom srdci bez tvojho
Úsmevu stmieva sa.


Roky plynú, no dni sú stále rovnaké,
Nikto mi nevráti, čo bolo mi odňaté.
Či je vonku dusno,
Či svieža jarná nálada,

Slnko stále zapadá.

Svet vonku sa mení,
No môj svet sa rozpadá.


Odkedy si odišiel, už iba stmieva sa.