Leden 2011

Objať ťa

26. ledna 2011 v 23:03
Najväčšmi teraz túžm po tom, objať ťa. Splynúť s tvojou dušou. (Svet naokolo by na tú chvíľu prestal existovať.) A rozplakať sa ti na pleci. Tak potichu, aby si to nepočul. Objatie by trvalo tak dlho, kým by mi slzy neprestali tiecť a neuschli by mi na tvári. A potom, keď by si ma už musel pustiť, pozrela by som ti do očí, s úsmevom. Naše telá by sa odpojili, ale naše srdcia by zostali jedno. A pre mňa by začal Život.

List

18. ledna 2011 v 15:59 | :( |  Naše básničky
Drahá...

Viem, že keď to budeš čítať,
budeš sa mi smiať
a keby som ťa ja videla
možno by som sa divila,
čím sa môžem stať. :)

Dúfam, že si ma pamätáš:
zasnené dievčatko, ktoré nechce
ešte odhaliť plnú krásu ruže,
keď si mala sedemnásť...
a chcela si, aby roky už neplynuli...
Ľutuješ?
Aby si vedela, v tejto básni zostal kúsok tvojej duše!
A teraz si si sama svedkom, že si slubuješ:
Spomenieš si na piesky času, ktoré sa už minuli.

Vieš, chcela by som
ťa vidieť tiež,
ty ma budeš poznať,
ty už všetko vieš...
Prosím, nesmúť za mnou.
Len si na mňa spomeň
na to, aká som
a pokús sa usmiať
mojím úsmevom.


Bola si kľudná,
no niečo v tebe dulo...
Asi túžba po kráse a láske.
Vieš, čo ju zobudilo??

Pamätáš sa ešte naňho?
(Pochybujem, že by si niekedy zabudla
ach :D tak strašne si sa vtedy "zabuchla"...)
Ak predsa: pripomeniem ti ho.
Ale nie takého, aký je teraz, ako kameň,
zdá sa mi tak chladný; ale jeho plameň!

Áno, bol tam!
Ver mi, že si si ho nevymyslela!
Ani ty, ani ja!
No bolo to tak dávno, ako by to bol len sen.
Ešte to páli - preto viem, že bdiem.

Ach, trčali mu z očí! :)
Jeho pohľad, ktorý už len bočí
bol to najviac: ako zrkadlo, kde nevidím seba,
ale niečo, čo nechápem, možno kúsok jeho sveta...

Áno, kúsok bol aj v jeho úsmeve...
no dal mi ich tak málo, tak málo mi odhalil.
Chcem ho spoznať úplne.
Tak veľmi si ma podmanil,
že zabudla som sa spýtať na jeho obľúbené jedlo.
Aj na zmysel jeho bytia.

Pomaly zostávajú iba noci, ktoré kričia:
Vráť sa po nás!
(Nechcem však žiť minulosťou.)

Len spomínam.
Ach, prvý dotyk, z ktorého som cítila,
čo z úsmevov len tušiť sa dá,
že niečo sa zmenilo aj v ňom,
že nebude len snom,
ktorý na viečka mi sadá.

(A tá noc... aj mesiac bol žhavý.
Ako kameň šarlátový)
... nemohla som spať,
srdce mi tak tĺklo,
rozpumpoval mi krv, ako nič iné predtým,
jeho prsty, moje telo,
čo iba tlelo,
teraz vzbĺklo.

Počítala som hviezdičky,
ktoré som od šťastia videla,
bolo ich dvetisícosem!
Pamätáš? Vráť sa, len na sekundu, sem!
Či skôr tam...
Pocítila si to?
Ten klam?
Ten jed v krvi?
Čo dokáže iba prvý
bozk?
Zostane navždy jeho,
čistý a nedokonalý
a Jeho!
Ako aj kúsok tvojho srdca, ak nie celé,
no dúfam, že nie v cele
platonickej lásky.


Smieš byť jedine
väzňom väzňa svojho!
Nech je to ktokoľvek,
prosím, podrav ho
a vysvetli mu,
že ja som ty,
no ty nie si ja,
že naše túžby
možno už nič nespája.

Že ja som len spomienka,
no on je skutočnosť,
ja som už minulá
on je tvoja prítomnosť.

Miluj, ako miluješ dnes,
no troška ako včera;
bezvýhradne ako mladé dievča,
ktoré píše básničku dlho do večera...

Som... normálna?

2. ledna 2011 v 1:59 | Maggie |  ♥Láska♥
Veľmi veľa myšlienok v mojej hlave sa prediera do popredia. Je ich toľko, že sa mi ich ťažko dáva dohromady v nejakom logickom slede. A už vôbec sa mi ich nepodarilo zrýmovať :)
Rada píšem básne. Keď som smutná. Poézia mi dáva pocit, že sa ten inak bezvýznamný žiaľ dá premeniť na niečo pekné.

Mám toľko otázok... A toľko vecí nechápem... Verím, že všetko, čo sa deje, má zmysel. Ibaže väčšinu tých zmyslov nevidím :).
Hlavne zmysel mojej zaľúbenosti. Nie samej o sebe, ale toho aká je. Viem, mám iba ľudský mozog a že väčšinu vecí proste nepochopím, ale... Už ma to trochu trápi. Je to tak dlho...
Neviem ako ma vnímajú ľudia. Asi to nevidia tak, ako to cítim. Aká som romanticky založená. [:)] Že väčšinu mojich myšlienok vypĺňa on.

Nehovorím o tom. Lebo nemám čo povedať. Zo začiaktu som mohla opakovať dokola, čo cítim (síce... nikdy mi to nešlo). Ale nemôžem po svojich priateľoch chcieť, aby toto počúvali roky. A niektorým o tom nemôžem povedať vôbec. Zostáva mi iba písanie. Aj keby som všetko najradšej vyrozprávala jemu.
Vyrozprávala... možno by stačili aj dve slová... :) možno by stačil aj bozk a nemala by som už ten pálivý pocit, ktorý mám teraz stále, že je vo mne niečo obrovské, čo by dokázalo hýbať horami a ja to proste nemám ako použiť. Chcela by som mu to dať. Celé. Robiť ho šťastným, lebo to je účel toho obrovského, čo v sebe mám. To cítim. Len neviem ako sa to volá. Že by toto nazývali ľudia láska? Možno... Možno nie. No určite je vo mne niečo viac, ako len túžba. Minimálne túžba plniť mu priania. Dávať mu to, čo potrebuje. Tým, že som. Dávať mu seba. Lenže on ma nepotrebuje... Určite. Ak by ma potreboval, prečo si ma neberie?? Celú!!! Veď som na dosah ruky...

Snívam o tom, dávať mu všetko. Myslím si, že by ma to robilo šťastnou. Aj trápiť sa. Aj čakať. Ale preňho, naňho. Uznávam, je dosť sentimentálne a asi nie celkom reálne, ale tak to teraz cítim: mohol by so mnou robiť hocičo. Pod podmienkou, že by mi dával najavo, že ho to teší, napĺňa, vzrušuje, robí šťastným...
Som trpezlivá a zdá sa mi, že vo mňe nevymiera nádej. To sú dobré predpoklady na to, aby som bola schopná čakať. Som, viem to. Aj som sa dočkala. Len neviem, či sa dočkám znovu... Ale poznáte ten pocit? Že ste neboli zmierení s tým, že ste zjedli posledný cukrík :) potrebujete ešte jeden - posledný. Že ste neboli zmierení s tým, že sa s niekým vidíte na posledy - potrebujete sa rolúčiť. Možno iba na to čaká moja myseľ, ja neviem.
Keby som ale vedela, že dôjdem do ciela, tak bežím, kým vládzem. Vtedy som tomu verila. Stále tomu asi verím... ja... nie vedome. Lenže začínam mať pocit, že to tak možno nemá byť. Že som nejaká prepnutá a prepínač sa pokazil. A mám nastavený režim, ktorý by som už dávno nemala mať. Ten ktorý ma núti vyhľadávať jeho prítomnosť, myslieť naňho stále, nezabúdať, vyhrabávať tie zaprášené spomienky, snažiť sa páčiť sa mu. Možno by sa to dalo vypnúť. Vôbec neviem ako... Vôbec neviem či to chcem. Teda, nič nenaznačuje tomu že by som to chcela. Až teraz tá otázka, či je to správne alebo som šialená. No... normálne mi to nepripadá. Pamätám si, ako som o ňom kamarátkam hovorila, aj o tom, ako dlho to už trvá. Nechápali, ako môžem v sebe živiť tak dlho neopätované city. Prešlo odvtedy ešte raz toľko času :). Nechápem to ani ja...

Lenže čo by zo mňa bolo bez tohto šialenstva? Nestalo sa to už podstatou môjho bytia?? Dávam zapravdu citátu: "Pre ženu nie je tragédia nebyť milovaná, ale nemilovať." Popri tom pute k nemu však vo mne vrie aj túžba. Po objatiach a prejavoch lásky. To mi aspoň pripadá normálne, tínedžerské sny. Ale túžim to všetko dostávať od neho. Nejde mi to, myslieť na niekoho iného, chcieť niekoho iného. Neviem si to predstaviť, zaľúbiť sa teraz znovu. Koľko by trvalo kým by som niekoho spoznala - a smela ho mať naozaj rada. Jeho poznám. A on ma pozná tiež. (Aj keď na druhej strane mi pripadá, že sa nepoznáme vôbec... z istého pohľadu.) Dáva mi pocit, že má niečo, čo by som v inom nenašla. Bezpečie? To že mu bezvýhradne verím? Domov? V skutočnosti asi iba vo mne trochu zmutoval ten cit. Alebo veľmi. V skutočnosti to takto ani nie je, asi. Som z neho veľmi opitá. A čo ma desí najviac, že možno to už nie je on koho ľúbim, ale iba spomienka, alebo ilúzia.
Pripadám si trápna, keď si predstavím, čo môže cítiť on. Dokopy nič. Kedysi asi nejakú tú príťažlivosť. Túžbu zažiť dobrodružstvo. Ako normálny, zdravý chalan. Teraz sa možno cíti divne, keď sa na mňa pozrie. Čo by ma najviac trápilo, keby to ľutoval. Ja naňho stále myslím tým spôsobom. Veľmi by ma zaujímalo, aké má pocity on, keď ma vidí. Asi to nie je to isté, ako keď sa pozrie na hocikoho. Možno ma aj lutuje, lebo cíti, že to neviem prekonať. Ale nemyslím si, že by prežíval niečo čo i len zďaleka podobné tomu, čo prežívam ja. Neviem ako sa to vo mňe vyvynulo. Ale nie je to celkom obyčajná zaľúbenosť. Je to asi trošku viac. Alebo trošku iné. A neslabne to. A nevracia sa mi schopnosť ovládať to rozumom. Už by asi malo...
On je stále taký tajomný :). Neviem, čo bolo, čo ho ku mne ťahalo. Tajne verím, že to tiež nebolo celkom obyčajné. No vôbec sa v ňom nevyznám. Určite by bolo zaujímavé čítať jeho myšlienky. A pochopiť, čo som preňho bola a čo zostalo.

Dávnejšie som rozmýšlala, či je možné, aby som v ňom vôbec nič nezobudila... Teraz rozmýšlam, či je možné aby to nebolo už dávno celkom vyhasnuté, alebo aby to vzplanulo znovu. Aj keď viem, že by mi to nestačilo, tak aspoň na chvíľku. Aby som mu mohla povedať, že ho ľúbim; do očí. Aby som mu mohla dať bozk s vedomím, že je posledný...

Dying Love