Prosinec 2009

Ľadovo prázdna

29. prosince 2009 v 12:27 | :( |  Naše básničky

Prosím, neber mi tie ilúzie,
moje sny a nádej - to jediné,
čo z Teba mám,
lebo Ty sám
si vždy tak ďaleko odomňa
a ja od ohňa
Tvojich dotykov...

To teplo - iba v predstavách,
nádej, že snáď ešte raz
budem ním horieť
a na chvíľku prestane to bolieť
motá sa mi v hlave
a topím sa v láve
studených výčitiek a strachu,
že raz okrem prachu
nezostane nič.

Budeš navždy preč,
vyrazíš mi dych, zoberieš mi reč,
nádej, život, dôvod srdca biť.
Nechcem tomu veriť,
nechcem sa s tým zmieriť,
že to tak byť musí,
lebo sa mi hnusí
tá zákerná predstava;
prežívať bez Teba
každý
deň
navždy
len
sama
byť chladná
a ľadovo prázdna...

Najhoršia bolesť

8. prosince 2009 v 20:16 | Kate |  Príbehy
Steny... už neboli biele. Čas a špina ich zmenili. Boli žltkasté, fľakaté, niekde ani po omietke stopa. Opadali. Všade boli stopy po nejakých obrazoch, akýchsi tapetách, ale vtedy tam už nič nebolo. Plagáty, ktoré boli dávno vylepené už tam neboli, bolo známe prečo... nepomáhalo to, že boli vylepené. Spôsobili len bolesť v srdciach. Podlaha praskala a škrípala, keď naňho stúpli, možno keby vedela rozprávať, kričala by, že to bolí a že je už stará na to. Lenže nerozprávala. Tichučko musela znášať všetky kroky.
Ľudia v tej maličkej miestnosti sa ale vôbec nezaoberali so žltými stenami, ani vŕzgajúcou podlahou. Hltali svoje slzy a cítili nekonečnú prázdnotu v srdci, ktorá tak strašne bolela, že vedeli by aj kričať od bolesti.
Sedeli na starých drevených stoličkách... všetko bolo staré, lebo neboli na nič peniaze. Ani to ich nezaujímalo. V bolesti a očakávaní jedna-jedna nervózne mačkala nejakú vreckovku a dakedy si utrela po líci sa dole kotúlajúce kvapky sĺz. Ženy - tak silné a zároveň citlivé bytosti, teraz, všetky, ktoré tam sedeli, vyzerali vyčerpane, nebolažiadna stopa po sile. Vyzerali ako trosky, trosky s kruhmi pod očami a slzami v očiach. Neboli tam len, aby sa vyplakali, aby si zaspomínali, mali svoj cieľ - rozprávať sa o tom a s pomocou sa cez to nejak preliezť. Mali svoj cieľ!
Chceli žiť šťastný život, hoci vedeli, že už úplne šťastný nikdy nebude.
Stratili kus zo seba.
Zrazu prišla do miestosti žena... dlhé vlasy zopnuté hore, šaty staršie, tvár trošku staršia, ale mala milý výraz. V ruke niesla nejaké svoje papiere. Sadla si na stoličku, na jedinú voľnú oproti ostatným ženám a papiere vložila do svojho lona. Všetky ženy, ktoré sedeli v polkruhu oproti žene trošku stíchli.
Začala listovať. Potom sa pozrela na jednu z nich:
- Ann? Porozprávaj nám, čo ťa trápi!
Dlhovlasá, smutná žena sa postavila. Mala bledú tvr a červené oči od sĺz:
- Trápim sa! Všade, kam sa pozrem, vidím jeho tvár... Môj syn... môj syn - začala vzlykať.
- Ann, vieme ako ťa to bolí. Neboj sa, spolu to zvládneme...
- Môj syn..., - pokračovala, - stále vidím jeho posledný výraz, keď sa poslednýkrát vynoril z vody. Potom bol preč... pohltili ho vysoké a silné vlny... - znovu začala plakať, - a ja som mu nevedela ani pomôcť, nemohla som, nešlo to!
- Tvoj syn určite vie, že si mu chcela pomôcť a že ho máš rada. Vieš ale, čo máš robiť. Musíš ho pustiť. Aj on by chcel, aby si žila šťastne ďalej. Ale určite by chcel, aby v tebe dokonca tvojho života žil. Plač je dobrý na bolesť, ale už by si ho mala pustiť... Kedy sa to stalo? - spýtala sa ešte žena, ktorá sa snažila všetkým pomôcť.
- Pred troma rokmi. - sklopila hlavu.
- Rozmýšlaj... porozmýšlaj nad tým!
- Marie...
- Stalo sa to pred rokom. Otehotnela som a muž, kto bol otvćom jednoducho odišiel. Nechcel to dieťatko. Bolelo ma to, ale bábätko som aj tak chcela nechať. Ako plynul čas a viac a viac rástlo... bola som šťastná. Tak strašne som ho čakala, ale nikdy som ho nedržala v ruke... lebo keď som bola v ôsmom mesiaci, nastali komplikácie, - cítila horúcu slzu, ako opúšťa jej krásne, ale zároveň smutné oči, - bol tam a zmizol... a tak veľmi som ho čakala, - zobrala si vreckovku, - nevedela som čo bude ďalej. Tie dni, tú bolesť sa nedá opísať. Kričala som v noci, mala som hrôzostrašné sny. Nebolo nijaké miesto, kam by som mohla utiecť.
- Mami, mami! - vbehla do miestnosti asi päťročné dieťa. Dievčatko. Malo blond vlasy, ktoré v kučeravých lokničkách padli na jej ramená. Mala na sebe staršie šaty, ale aj v tých vyzerala ako cukrová bábika. Keď vbehla do mistnosti, zrazu sa zľakľa a s veľkými gaštanovo-hnedými očami sa obzrela. Každý sa pozeral na ňu. Niektoré ženy keď ju uvidela, sklopili zrak a smútili, ďalšie sa hneď rozplakali, iné sa na ňu len pozerali so smutným a zarazeným pohľadom.
Žena s vypnutými vlasmi, ktorá sedela oproti všetkým, kýmla malej. Ona bojazlivo sa pohla a pomaličky kráčala k mame. Cestou ju sprevádzali oči žien. Keď sa dostala k žene, k matke, hneď ju objala okolo krku: "Mami!".
- Miláčik, choď si tam sadnúť do kúta, prichystala som ti nejaké papiere a ceruzky. kresli, kým maminka pracuje!
Dievčatko len prikývlo a dala pusu matke na líco. Potom odkráčala a sadla si.
- To je moja dcéra. Viem, že by tu nemala byť, lebo vám je to ešte ťažké, ale ako vietea máme tu len jednu miestnosť na riešenie týchto problémov. Preto sa ospravedlňujem, ale som ju nemala kde nechať.
Dievčatko sa vtedy pozrelo sa svoju matku a usmiali sa na seba.

***

"Ja viem, že aj vy máte prácu, ale nemôžete tento ústav zatvoriť, pomáhame predsa ľuďom... nie... nie... je to... viem pane, že je to ťažké riešiť, ale aj tým ženám je ťažké riešiť svoje problémy. Ani kúrenie tu nemáme, nič... preto?... nie!... snažte sa to pochopiť... viem, že nemáme peniaze... ale iné miesto nie je! Ah!" - zložila v bleskosti telefón.
Žena... silná , záréveň krehká sa rozplakala. Chcela len pomôcť, ale nemala peniaze. Predtým jej vôbec nechýbali a teraz ich potrebovala len preto, aby mohla pomôcť ženám, ktoré to naozaj potrebovali.
- Mamička, mamička! - pribehla zase jej dcéra, - Prečo si smutná? - hladkala ju po tvári.
- Dieťatko moje, vieš, mamička chce len pomôcť, ale nemôže... mistnosť je len jedna a je drahé miesto - hovorila si už pre seba.
Dievčatko ju znova pohladkalo a povedalo:
- Neboj sa mama, všetko bude dobré!
Matka ju silno objala a začali jej padať slzy:
- Zlatko moje, som taká rada, že ťa mám. Strašne ťa ľúbim...
- Mám ťa rada, mamička! - objalo ju aj dievčatko.

***

O pár dní neskôr sa hralo dievčatko vo vedľajšej malej miestnosti, kde si jej matka vybavovala svoje veci. Dávalo na ňu pozor dievča, ktoré matka veľmi dobre poznala. Dievčatko ju malo veľmi rado... V ten deň pršalo. Cez husto padajúce kvapky nebolo vidno. Fúkal silný vietor a stromy akoby kývali peknému počasiu. Zazvonil telefón, dievča zdvihlo. Potom sa pozrelo na malú, ktoré tam pekne potichučko kreslilo a šla do veľkej miestnosti pre ženu. Zrazu vietor otvoril okno. Bolo počuť veľký buchot a malé dievčatko sa zľaklo. Rýchlo tam vbehla a v ruke držala práve zhotoveného papierového motýlika. Snažila sa zatvoriť okno, ale vietor bol silnejší, nakoniec jej vytrhol z rúk krásne farebného papierového motýľa. Dievčatko bojovalo, aby vedelo chytiť motýľa a zatvoriť okno, ale motýľ odletel. Ako ho vietor niesol preč, vyzeral, ako keby letel. Dievčatko sa pozrelo sa ním:
- Vietor, vráť mi motýlika... je to robené zo srdca, neber mi to, čo je moje... - kričala do dažďa.
Rýchlo vbehal von z miestnosti. Vtedy do mistnosti prišla matka. Keď uvidela otvorené okno, už nemyslela na toho hlavného človeka , ktorý jej volal, pribehla k oknu a pozrela sa von. Bála sa toho najhoršieho. Dievčatko tam ale nevidela. Začala kričať a padali jej slzy:
- Dieťatko moje, kde si???!
Dievčatko už bolo vonku v daždi a bežalo smerom, kde naposledy videlo motýlika.
- To som spravila pre mamičku... vráť mi môj darček! - kričalo a uvidelo len dve svetielká.
Potom hluk... a ticho. Bolo počuť len padajúce kvapky a o pár sekúnd aj hlasnejší a hlasnejší krik. Prebehlo to tak rýchlo, ale zdalo sa, že všetko trvá večne.
Matka pribehla k telu svojej dcéry.
- Zlatko moje! Otvor oči!... Potrebujem ťa! - vzlykala.
Dievčatko naposledy otvorilo oči a pomaly pohladila tvár matky. Neboli vidno slzy, lebo mala mokrú tvár. Mala strach a bolelo jej srdce.
Zrazu dievčatko zatvorilo oči a jej ruka spadla. Vtedy matka pocítila neskutočne tupú bolesť, akoby ju pychli nožom do srdca. V pozadí stálo dievča, ktorú malá mala tak rada. Nevedela tomu uveriť. Stála tam a padali jej slzy. Obviňovala sa...

***

Steny... čistobiele, bez chyby... podlaha... čistá, perfektná... na tých bezchybných stoličkách sedeli ženy. Jedna z nich mala ale najčerstvejšiu ranu... Vlasy mala strapaté a mala kruhy pod očami... Nemo sa pozerala na stenu a v ruke držala od dažďa a sĺz fľakatého, farbami rozmazaného papierového motýlika...

Na dobrú noc

8. prosince 2009 v 19:11 | Kate |  Naše básničky
Stále neviem zaspať,
Chcem ťa pobozkať!
Bez tvojho bozku ťažko zaspím,
Príď, bozkaj ma, kým nespím!:*