Březen 2009

Zlomené srdcia (5.)

21. března 2009 v 14:03 | Maggie |  Ticho
"Potrebujem to nevysvetliteľné čaro v Tvojich očiach ~ Objímal ju. ~ V sobotu, v TÚ sobotu. ~Nechcela, aby sa jej oči naplnili niečím tak trpkým, ako jej srdce. No už tomu nevedela zabrániť."


Kroky sa jej zrýchlovali, slzy tiekly čoraz väčším prúdom; okolitý svet nevnímala, iba bežala niekam... jedno kam; preč. Preč zo školy, zo života, preč, čo najďalej od toho hnusného pocitu slabosti, naívnosti a bolesti. Snažila sa utiecť sama pred sebou. Dorazila až do parku, k rieke. Keby len mohla zobrať všetok ten žiaľ...
Jack... prečo si to urobil??
Nie, nie je to jeho vina.
Za všetko môže ona. Prečo sa do toho tak nechala vtiahnuť? Prečo verila tomu, že bude všetko krásne. Prečo dúfala? Čo si vlastne myslela? Veď ona vedela, že to bude aj tak bolieť, bolo by to príliš krásne, keby to bolo dokonalé. Tak prečo počúvala svoje srdce namiesto rozumu?
Asi by bolo najlepšie skočiť do rieky. Potom by tie vlny odniesli to trápenie, aj s jej bezvýznanmným životom...

* * *

Tento deň bol hrozný. V hlave jej vírili strašideľné myšlienky. Spomínala na chvíle s ním, na jeho hlas... Na jeho bozky...
Sedela na lavičke, on stál pri nej. Pozerali na seba. Bez slov, iba s bolesťou v očiach.
Držal ju za ruku a obdivoval jej tvár, ktorá bola v svetle zapadajúceho slnka ešte krajšia ako inokedy.
No zrazu prišla búrka, začal fúkať silný vietor. Listy poletovali, strácali sa v oblakoch rozvíreného prachu. Jeho ruka začala chladnúť, jeho zovretie sa uvolňovať. Jeho oči boli čoraz ďalej. Menil sa na prach. Štiplavé prúdy vzduchu ho objímali a on sa nechal unášať. Ona zostala sedieť, pred očami sa jej mihal svet, všade prach - plavý závoj... Aj posledné lúče sa schovali za obzor.

Sedela na lavičke, slnko opäť zapadalo. Rieka monotónne žblnkotala a ona už nerozoznávala svoje myšlienky od okolitých zvukov, už nevedela, čo boli sny a čo je realita.
Kreslila si do prachu zlomené srdce. J + T =.... Až po chvíľke si všimla, že tam nie je sama. Asi meter od nej sedel blonďavý chlapec so sklopenou hlavou. Trochu sa k nemu naklonila, aby viedela, na čo sa pozerá. Mal v rukách fotku usmiateho dievčaťa. Vyzeral rovnako utrápene ako Tia. Zrazu zdvihol zrak a pozrel sa na ňu, potom do prachu pri jej nohách, ona na fotku, potom zas jeden na druhého. Na tvárach sa im objavili trpké úsmevy.
Ešte stále sedela na lavičke. V očiach slzy, v ušiach bzukot. Obzrela sa... Už tam nikto nebol. Slnko už bolo za obzorom, vonku šero, tak sa zdvihla a odkráčala domov.
Ako ležala v posteli, ticho rozmýšlala. A zase si predstavovala lavičku... potom Jacka vedľa seba... potom tie zelené oči plné bolesti...
Potom tmu...

Tvoje meno v mojom srdci: vryté ako v kameni...

21. března 2009 v 14:03 | :( |  Naše básničky
Všetko bolo také krásne,
srdcia plné radosti,
keď sme boli spolu sami,
tak nikdy nezabudni!

Sama cítiš, jak to bolí,
ako ťažko plynú dni,
trápiš sa a nemáš ciel,
tak už radšj zabudni!

Bolo to len krásne zdanie,
nie skutočnosť, no ani sny,
ja nikdy nezabudnem,
tak ty tiež nezabudni...

Aj tak som ťa nemal rád,
všetko boli iba lži,
tak mi už viac never,
radšej rýchlo zabudni!

Milujem ťa zo srdca,
ktoré som už tebe dal,
tak ťa prosím, moja drahá,
prosím ťa: nezabúdaj!

Lyžiarsky

21. března 2009 v 13:36 | Maggie |  Our blog
Konečne nejaký článok... už bolo na čase.

Za ten čas, čo sme sem nič nepridali sa udialo dosť vecí. Cez prázdniny sme boli s Kate v tábore (bolo s ňou super a už som ju tak dávno nevidela, chýba mi :( ). Potom som bola týždeň chorá a potom týždeň na lyžiarskom a po ňom som sa dva týždne spamätávala ;).

Bolo tam fakt úžasne. Naučila som sa stáť na lyžiach a ako-tak ich aj ovládať (ehm - ale nie, náhodou to šlo). Síce som po tom týždni mala na tele viac modrín, ako zdravej časti, na nohách pluzgiere od lyžiarok, ale neľutujem. Bavilo ma to, aj keď som - hlavne zo začiatku - stále padala. Dokonca som bola aj na pohotovosti, ale nakoniec som sa odtial dostala bez sádry na ruke. A viezla som sa v zachranárskej sanitke, zo zapnutou húkačkou ;) haa!

Bolo všetko, čo malo byť. Super ľudia, fajn inštruktori, depky aj záchvaty smiechu (BUBU!!! x), poker o lentilky, tik-taky a žuvačky (tá, čo má najviac, to som ja ;):
boli párty - aj párky (každý deň), bolo čo jesť, bolo čo piť (väčšinou nie, to čo nám tam dávali...) bolo čo fetovať (nepochopte to zle...), vznikli páriky a boli aj neopetované city...
Ale hlavne veeľa srandy :D!

Náš "hotel":