Leden 2008

Chalan z chatu!

30. ledna 2008 v 21:40 | :/ |  Príbehy
- Ahoj! Aký si mala deň?
- Oj, no! Dosť fajn! Okrem toho, že som mala hrozne veľa hodín a dostala som štvorku.
- Ajajaj! Inak si v poho?
- Hej!
Jess a Billy chatovali spolu už dosť dlho. Jess bola celá bez seba, veď našla úplne úžasného chalana na nete. Boli dobrí kamaráti, rozprávali sa o všetkom, o škole, o živote.
Ale Jess cítila niečo, čo nevedela pochopiť...


Všetko sa to začalo tým, že si Jess myslela, že sa nikomu nepáči, skúsila si niekoho, nejakého okej kamoša nájsť na nete a dúfala, že sa možno zamiluje... veď o tom už toľko počula...
Jej kamoška, Ashley sa tešila s ňou, lebo Jess bola konečne štastná. Ale mala z toho čudný pocit.


A čo sa týka toho, že sa Jess nikomu nepáčí... hlúposť!
Chalan, ktorý za ňou pozrie, vždy keď prejde okolo neho. Chalan, ktorý si popritom čuchne do vzduchu, aby chytil nosom jej sladkú vôňu!
Ale tá vysnívaná ho nevidí. Ten záhadný chalan sa s tým už zmieril, veď čo má robiť?
Už sa zdôveril aj Ashley, ktorá bola veľmi štastná, lebo čo sa týka Billyho, on je len chalan z chatu. A Ashley mala stále čudný pocit, keď pomyslela na to, že sa raz stretnú a bude to onedlho!
Podporovala Jess, ale boli kamarátky, takže svoje pocity neskrývala.
- Ahoj! - pozdravila Ashley vo dverách domu, kde bývala Jess.
- Čaw! Ako? Práve si píšem s Billym! A... pôjdeš dovnútra? - spýtala sa.
- Len na chvíľku, musím ti niečo povedať.
- Ok, ale prosím ťa, ponahľaj sa, lebo ma čaká!
- Dobre! Ide práve oňho!
- Áno?
- Áno! Poďľa mňa to nie je dobrý nápad!
- Čo ako? - nechápala Jess.
- Veď to, že si s ním píšeš. Poviem ti aj dôvod!
- Počúvam!
- Mám taký čudný pocit!
- Ha-ha! To len preto? Ale, prosím ťa!
- Čo? Veď koľko podvodníkov je na chate!
Jess sa zamyslela a po chvíli povedala:
- Vieš čo? Nezájem! Ja ho mám rada! - začala kričať, - Nezaujíma ma tvoj názor! On nie je podvodník! - začali jej padať slzy, - A vieš čo ešte? Nemyslím si, že by si ma podporovala, to ty si kamarátka? Nie!
Ashley tam stála a pomaly jej padali slzy na jej nový kabát. Utrela si nos, keď sa spamätala a začala aj ona kričať.
- Keď je to tak, tak už nemusíme byť kamarátky! Chcela som ti len pomôcť, aby si potom neplakala, keď sa dozvieš, že je fakt nejaký podvodník! A neplač mi potom pred domom, nech ti odpustím, že som mala pravdu! - boli to slová hlboko zo srdca, kde mala Ashley schovanú všetku bolesť a sklamanie. Padali jej slzy! Strašne!
Keď dopovedala, otočila sa a začala utekať.
Jess po nej ešte zakričala:
- Nemysli si, že po tom všetkom budem potrebovať tvoje odpustenie! Nikdy!
Išla hore do izby a všetko napísala Billymu.


Ashley sa so zaslzenými očami zastavila pred Mattovým domom. To bol ten záhadný chalan.
Zazvonila. Ešte stále plakala. Matt prišiel otvoriť. Bol prekvapený. Ashley mu všetka porozprávala.
- Neboj sa! To sa skončí! Určite nestojí za to plakať. Ona sa spamätá! - ukľudňoval ju Matt.
- Ale, to ani ty nemyslíš vážne! Máš obavy, vidím to v tvojich očiach! - utierala si oči.
- Možno máš pravdu! Ten Billy, či ako sa volá si ju nezaslúži! Ja to cítim!
- Ja cítim, že to nedopadne dobre!
- Veď sa niečo stane! Prídu aj lepšie časy! Neboj! Ona sa spamätá! - opakoval Matt, hoci možno aj preto aby s tým ukľudnil aj seba samého.


Už uplynul deň po hádke. Ashley sedela na posteli a rozmýšlala. Takto sa skončí ich kamarátstvo? Takto? Kvôli chalanovi, ktorého ani nepozná? Nie!
Zrazu zazvonil telefón. Ashley pomaly otočila hlavu, ale telefón nezdvihla.
Zapol sa odkazovač:
"Čau! Ashley, si tam? Nevadí! No, chcem ti len povedať, že dnes sa stretnem s Billym! O štvrtej v parku! A neboj sa! Neprosím ťa o odpustenie! Vôbec! Dnes sa s ním stretnem! A potom sa dozvieš, či si mala pravdu, hoci už teraz viem, že nie! No, to len aby si vedela! Maj sa!"
Ashley si vypočula odkaz a padali jej slzy! Po troch minútach sa postavila a so žiarivou tvárou šla von na ulicu. Mala nápad a vedela, že to vyjde! Boli len 2 hodiny.
Zase stála pri dverách domu, v ktorom býval niekto, kto jej vedel pomôcť, kto teraz mal možnosť zmeniť svoj život. K lepšiemu! Bol to Matt!
Prišiel otvoriť! Zase bol prekvapený, ale teraz z toho dôvodu, lebo Ashley mala slzy ešte na tvári, ale žiarila od radosti! O všetkom mu povedala!


Boli 4 hodiny. Ashley a Matt už čakali v parku, ale sa skryli za jeden strom.
Blížil sa niekto. Bola to Jess. Vyzerala fantasticky, až Matt zabudol dýchať!
Bolo na nej vidno, že je nervózna. Sadla si na lavicu a čakala. Po chvíľke sa blížil nejaký chlap. Bol vysoký, štíhly a vyzeral úžasne! Aj Ashley bola prekvapená. Čo, ak sa mýlila? A naozaj, bol to Billy!
Zúfalo hľadal niekoho. A už ju aj našiel. Pomaly, ale isto sa blížil k Jess. Na prvý pohľad vyzeral, že je fakt úžasný chalan.
- Jess? - spýtal sa jej.
Ona sa otočila a usmiala sa naňho. Vtedy si Matt čupol, aby už nevidel nič a poprosil Ashley, aby mu povedala, kedy je čas. Ashley prikývla.
Jess a Billy si dali pusu na líca, ale čo? Popritom Billy vytiahol niečo z tašky Jess. Bola to jej peniaženka!
Ashley si to všimla a povedala to aj Mattovi. Matt sa spamätal.
- Počkaj ešte! - zvolala Jess. Matt už chcel ísť, ale ona cítila, že ešte niečo príde.
A aj prišlo! Po tom, čo jej Billy ukradol peniaženku, jej povedal:
- Vieš čo? Myslím, že to nepôjde! My sa k sebe nehodíme! Ja som pekný a múdry, ale ty vyzeráš, ako klaun! To je celá pravda! Myslím si, že by sme nemohli byť ani kamaráti, lebo keď ťa uvidia moji kamoši... ajaj!
- Čože? - pozerala sa naňho Jess nechápavým pohľadom! - Kvôli tebe som stratila kamarátku a stratila veľa času, čo by som mohla tráviľ s ňou! Si hrozný! Maj sa!
Jess so slzami v očiach šla preč. Pritom Ashley strčila do Matta, že nech už ide, je čas!
Ashley ani nepozerala, kam ide a tak vrazila do Matta. Trefa! Jess sa naňho pozrela a Matt ju už držal v náručí!
- Neboj sa, už je po všetkom! Prepáč, počkaj ma tu, musím ešte niečo spraviť! - povedal jej.
Matt šiel rovno k Billymu, ktorému nebolo ani trocho ľúto, čo spravil.
- Hej! - prekvapil ho Matt - myslím, že máš niečo, čo nie je tvoje! A vrazil mu jednu. Billy spadol na zem. Matt mu vytiahol z vačku peniaženku, čo patrila Jess. Billy sa po čase postavil a šiel preč! Nemal odvahu to Mattovi vrátiť.
Matt sa vrátil k Jess! Ona tam stála s Ashley a usmievala sa!
- Prepáč! Už som tu! Vieš... - chcel pokračovať Matt, ale Jess ho zastavila:
- Pssst! Ako to, že som si ťa doteraz nevšimla? Si iný! Prepáč, teraz som úprimná!...
Už viac nevedela povedať, lebo ju Matt pobozkal! Bol to dlhý a sladký bozk.
- Ah! Na to som čakal už dosť dlho! - povedal Matt po bozku.
Jess sa len usmievala! Potom sa otočila k Ashley:
- Prepáč! Viem, povedala si, aby som od teba nechcela odpustenie, ale...
Vtom okamihu ju Ashley objala a povedala:
- Ale, to vieš, že ti odpustím! Som predsa tvoja kamarátka.
- Aj vtedy, keď som bola taká hrozná a kričala na teba?
- Aj vtedy!


Potom už bolo všetko po starom, až na to, že Jess už mala niekoho, koho hľadala už dlho. Matta! Boli spolu štastný!
Jess po tom strašnom stretnutí, čo sa končilo štastne si zrušila meno na chate a nikdy viac sa tam neukázala. Všetci boli štastní!
Z toho príbehu plynie ponaučenie, že aj na chate je veľa podvodníkov, aj keď nevyzerajú tak, a tá druhá vec: treba si otvoriť oči, nehľadať tam, kde to aj tak nenájdeme! Ako v tomto príbehu lásku!

Neviem!

30. ledna 2008 v 21:33 | :( |  Naše básničky
Všetko je to také ťažké,
už neviem, čo mám robiť,
myslím stále na Teba,
neviem bez Teba žiť.

Je to tak, aj keď asi nevieš
čo vlastne pre mňa znamenáš,
celému môjmu životu
zmysel len Ty dávaš.

Bez myšlienky na Teba
nedokážem ani vstať,
nedokážem jesť či piť,
neviem bez nej zaspávať.

Tomuto celému len
ťažko môžem zabrániť
a ja neviem, ako,
Poď ma radšj zachrániť!!!

Môj strážný anjel

30. ledna 2008 v 19:14 | :) |  Príbehy
Tento príbeh som si vymyslela! Nemyslite si, že sa mi to akože stalo! Dobre? Pekné čítanie!
Slnečné lúče mi hriali tvár. Obzrela som sa. Slnko všetko osvietilo. Zobrala som si kabát. Obula som si teplé čižmy. Zatvorila som dvere a šla som na prechádzku... Potrebovala som čistý vzduch, chcela som rozmýšlať o živote... Musela som ísť cez cestu ale... ako som vstúpila na cestu, uvidela som z ľavej strany "letieť" auto, ktoré sa s veľkým hlukom a rýchlosťou blížilo ku mne. Ani trochu nebrzdilo... V poslednej chvíli som odskočila z cesty. A to auto letelo ďalej!...
Ja som tam ležala na chodníku a ticho som pozerala, ako ma tam necháva... Pokúšala som sa vstáť, no nešlo to... Na kraji cesty sa zastavilo auto. Vystúpil jeden chalan... Spoznala som ho, on je kamoškin brat. Pribehol ku mne. Pomohol mi vstáť a odniesol ma do auta. Jeho rodičia sa len pozerali... všetko videli... všetko. Chalan kričal na šoféra, teda na svojho otca, nech už ide, veď ma musia odniesť do nemocnice... otec sa spamätal.
A ja som tam sedela v náručí toho najmilšiehoa najkrajšieho chalana... A on sa na mňa len usmival a povedal, že už je dobre, už som v bezpečí... A mal pravdu... Cítila som, že on na mňa dá pozor. Ako anjel!
Odniesli ma do nemocnice. Jeho rodičia odišli, jeho nechali so mnou, museli ísť niekam na návštevu a meškali! Aj taký ľudia sú!...
Mala som zlomenú ruku! No, hoci ma to bolelo, bola som štastná! Bola som v siedmom nebi!
A takto som si našla úžasného priateľa a lásku môjho života! Môjho anjelika!

Denník 16 ročnej baby!

30. ledna 2008 v 19:08 | :) |  Príbehy
Bolo tiché ráno. Pomaly som otvorila moje gaštanovo-hnedé oči. Bola ešte tma. Vstala som a pozrela som sa von oknom. Husto snežilo vo veľkých vločkách. Utrela som si oči a začala som sa obliekať. Len tak, v tme, nechcela som zobudiť môjho malého brata. Celá som sa triasla, lebo som vedela, že dnes bude veľký deň... Pomaly a opatrne som si obliekla tričko, ktoré som dostala od neho. Pozrela som sa na hodiny.
- Hm! Už mám len dvadsať minút,- pomyslela som si,- nestihnem to!
Rýchlo som si obliekla šaty, ktoré som mala zabalené do papiera.
Boli to nádherné biele, dlhé šaty...
Ešte som použila ceruzku na oči a napokon bledoružový lesk na pery, ktorý som si naniesla na pery tak opatrne, akoby to bola tá najdôležitejšia vec, ktorú musím spraviť precízne... a možno to bola...!
Napísala som malý list rodičom a zobrala som si kabát! Už som musela ísť!
Kráčala som pomaly, ale isto! Ťahala som za sebou svoje biele šaty. Všade bola tma, len sem-tam som videla jedno auto.
Srdce ma viedlo... na to miesto, kde ma čakal on pred oltárom! A čakal len na to jedno slovo: áno!
Pozrela som sa na hodinky!
- Meškám! - povedala som si.
Musela som skoro bežať a popritom ťahať za sebou tie šaty! Nechcela som, aby na mňa čakal. Došla som! Húúú!...
...áno!
Prečo musíme inému klamať, či mu ublížiť, keď chceme byť štastný?

Letný večer

29. ledna 2008 v 21:38 | :( |  Naše básničky
Chcela by som raz ísť s Tebou
v letný večer na lúku,
na starosti nemyslieť,
len Ťa držať za ruku.

Potom ležať s Tebou v tráve,
pozerať sa na hviezdy,
pritom myslieť na najkrajšiu,
tou si pre mňa iba Ty.

Počúvať tie sladké slová,
čo mi šepkáš do ucha,
cítiť ten Tvoj jemný dotyk,
čo mi srdce rozbúcha.

Vidieť Tvoju krásnu tvár,
oči, akých viac už niet,
pomaličky pochopiť
význam Tvojich krásnych viet.

Zrazu by sa rozpršalo,
Ty by si ma pobozkal,
medzi kvapkami dažďa by si
moje slzy nespoznal.

Boli by to slzy šťastia,
že som s Tebou, máš ma rád,
tento pocit chcem ja prežiť
ešte aspoň tisíckrát.

Bolo by to také krásne,
ako z nejakej rozprávky,
Ty a ja a nikto iný...

...škoda, že sú to len sny!

Povedz, prečo?

22. ledna 2008 v 19:18 | :/ |  Naše básničky
Tak odpovedz! Prosím!
Z toho sna sa ani ja neprebudím.
Tak odpovedz už!
Chcem poznať pravdu!
Nuž?

Vidím, že ani ty to nemáš ľahké,
Ale keď budeš hovoriť, aj ja budem pokojná
Chcem vedieť, či je všetko márne!
Keď hej, nevadí, hoci budem smutná!

No a stalo sa tak, ako som predpokladala...
Teraz sedím v izbe a plačem, ako decko,
Ale, aspoň vieš, že som ti neklamala.
Už je koniec, už nie si "môj macko!"

Rozdiely

22. ledna 2008 v 19:03 Naše básničky
Tvoje zlaté blond vlasy!
Tvoje sladučké pery!
Moje bolavé srdce!
Moje oči uplakané!

To je medzi nami rozdieľ,
Nehráš podľa pravidieľ!
Ja ťa milujem, ty mňa nie!
Už to asi tak zostane!

Tvoje krásne vlasy!
Tak by som do nich vryla moje prsty,
Keď sa jemne bozkávame v daždi!...
Ale to sú len sny!
Škoda!

Minulosť

22. ledna 2008 v 18:58 | :/ |  Naše básničky
Nechápem ťa! Hovor jasnejšie!
Akože to tak bude lepšie?
Ty fakt nevieš čo ja cítim!
Ty naozaj nemôžeš pochopiť ako sa trápim!

Ani si predstaviť nevieš,
Aká vojna sa vo mne odohráva,
Keď ťa uvidím. Chápeš?
Nie! Nevieš, že je to tvrdá vojna!

Je to boj mozgu a srdca!
Mozog mi hovorí, že:"On za to nestojí!
Nevzdávaj sa!"
No srdce sa mozgu nebojí!

A ja, blbá som počúvala moje srdce!
A ja, hlúpa som si myslela...
Nedopadlo to dobre!
Prečo som len dúfala?!

Ale už je to minulosť!
"On za to nestojí!"
Všetko, čo som robila, bolo hlúposť!
Milovať bolí!

O čom snívam

18. ledna 2008 v 18:57 | :( |  Naše básničky
Občas tak rozmýšľam, že na čo žiť,
keď celé dni, týždne sa len trápim,
keď sa pokúsim z hlavy Ťa vypustiť,
v myšlienkach sa zakaždým k Tebe vrátim.

Keď začujem Tvoje meno, zazriem Tvoju tvár,
srdce mi začne divoko biť,
keď zbadám Tvoj úsmev, ktorý nemá pár,
ide mi z hrude vyskočiť.

Nemôžem za to, že to tak je,
že som zbláznená práve do Teba,
nemôžem za to, čo sa so mnou deje,
že keď si pri mne, som celá bez seba.

Že v mojich predstavách, v mojich tajných snoch,
sme stále spolu, cítim sa v bezpečí,
v Tvojom objatí, vnímam len nás dvoch,
no v skutočnosti sa bojím aj pozrieť Ti do očí.

Do Tvojich očí, najkrajších na svete,
od ktorých ani hviezdy jasnejšie nežiaria,
hnedých ako vzácne kamene,
na ktorých sa zlaté lúče slnka zrkadlia.

Celé dni a noci myslím takto na Teba,
ako dobyť Tvoje srdce, ten vysoký a pevný hrad,
mne k šťastiu jediná vec chýba,
aby si ma, tak ako ja Teba, mal rád!

Bozky podľa znamení

17. ledna 2008 v 16:45 | Maggie |  ♥Láska♥
((Na úvod vám chcem povedať, že sama na horoskopy neverím... Podľa mňa je to blbosť! Hlavne, keď sa podľa toho ludia riadia... Ale dávam to sem pre zábavu, tak:))

Báseň o láske

15. ledna 2008 v 20:41 SMS-ky, básničky a tak...
Túto básničku som nepísala ja, ale jeden chalan... Radyyy! Podľa mňa je krásna:

Když každý večer usínám,
A pozoruju hvězdné nebe,
Přemítám a rozjímám,
Vidím, lásko, jenom tebe.

Obdivuju noční lesk,
Měsíční a hvězdnou zář,
Uvnitř mě však sžírá stesk,
Chci zas vidět tvoji tvář.

Přemýšlím též o těch chvílích,
Kdy bývali jsme blízko sebe,
o tvých slůvkách roztomilých,
co padaly jak kapky z nebe.

V myšlenkách se k tobě vracím,
Už nehodlám nic předstírat,
Když tě vidím slova ztrácím,
Miluji tě, mám tě rád!

Zamysli sa nad sebou

13. ledna 2008 v 18:20 Život je ťažký!
Máš nejaký problém? Nerád chodíš do školy?
Oni chodia radi.
Nerád ješ ovocie alebo zeleninu?
Oni si nevyberajú.
Si na diéte?
Oni na ňu umierajú.
Vadí ti, že tvoji rodičia sa ti pletú do života?
Oni nemajú rodičov.
Nudia ťa stále rovnaké hry a hračky?
Oni nemajú na výber.
Kúpili ti Adidas a ty si chcel Nike?
Tu majú jen jednu značku.
Vadí ti, že musíš o 8 večer spať?
Oni se nechcú prebudiť.
Ešte si myslíš, že máš plno starostí? Rozhliadni sa okolo seba a ďakuj za všetko, čo máš. Máme šťastie, máme viac než potrebujeme, aby sme boli šťastní. Prestaňme sa sťažovať a pomáhajme si!
P.S.: Daj si to prosíím na bloček :((
To to som našla u cokkie! Zaujalo ma to, lebo má pravdu! Tak sa nad tým zamyslite!!!



Miroslav Válek: Len tak

6. ledna 2008 v 11:29 SMS-ky, básničky a tak...
Len tak,
ako keby som ťa stretol náhodou,
ako keby som ťa stretol na ulici v prudkom daždi,
ako keby som ťa mohol odviesť loďou,
len tak mimochodom
poviem: »Mám ťa rád!«
Povieš: »Ach! Ako každý!«
Také pokorenie!
Možno by to bolo práve v auguste.
Zahanbený až po korene
stromov,
krútil by som kľúčom na prste,
povedal by som ti: »Poďme domov!«
Len tak,
ako náhodou.
A mimochodom.
Bolo by to asi v stredu, o pol štvrtej pred obchodom,
pri vedľajšom vchode,
kde sa predávajú spomienkové predmety
a vzducholode.
Zašepkala by si:
»Ale? A kam?«
Spýtal by som sa ťa: »Čo je ti?
Preboha, vrav, tak čo je ti?
»Ach, nič,« odvetila by si,
»iba, že si to povedal tak náhle
a mimochodom...«
Kde si?
Stále sa desím,
že ťa stretnem v noci,
v letnej horúčave,
keď mŕtva luna stojí za oknom
jak hypnotizovaný spáč
a keď sa lakám,
že ma už zasa tuší
plač.
Keď pijem čaj
a meliem kávu,
keď sa bojím,
aj keď si kabát obliekam,
ustavične mám v hlave
to tvoje: »A kam?«
Ktoviekam!
Niekam, kde by som ti bol blízko
ako stromu strom,
kde by som sa ti prezradil,
ako prezrádza sa voda vode,
len tak,
ako náhodou.
Ako keď prší.

To najcennejšie...

5. ledna 2008 v 11:20 | Maggie |  Príbehy
- Ako si sa cítil?
- Bolo super! Si naj kamoška! Dúfam, že si to ešte zopakujeme!
- Aj ja! Tak čau!
- Maj sa! Zajtra sa vidíme!
Mary a Philip boli v meste. V kine, na pizzu, blázniť sa... Aj Mary sa cítila úžasne. Nie len preto, že si urobili super "výlet". Ale že mohla byť s ním! Vždy jej s ním bolo príjemne. Keď bola s ním, cítila sa proste super. A nie ako s najlepším kamošom, ona k nemu cítila niečo viac. Nikto o tom ale nevedel. A Mary to trápilo. Že ho pozná už tak dlho a nedokáže mu to povedať. Že ho vidí skoro každý deň a... a nič! Len o ňom sníva. Bála sa. Ale rozhodla sa, že mu o svojich citoch musí povedať! Už to takto ďalej nevydrží! Philip bol hrozne zlatý. Stále sa usmieval, bol veselý a bol to najmilší chalan, akého Mary poznala. A bol aj strašne pekný. Vysoký a štíhly, mal špinavé blond vlasy, ale Mary sa najviac páčili jeho krásne hnedé oči! Vždy keď sa na ňu nimi pozrel, srdce jej začalo divoko byť... Chvíľku sa na ňu tak pozeral, až si myslela, že na nej vidí, že sa jej tak šialene páči, ale potom sa na ňu len usmial a už ju ťahal do ďalšieho bláznovstva. Vždy spolu vystrájali. A veľmi dobre si rozumeli, vždy sa mali o čom rozprávať. Aj Philipovi s ňou bolo dobre. Bola to baba, ktorá je za každú srandu. Asi preto sa tak dobre skamarátili. Vždy spolu niečo vymysleli... Ale on nikdy nepomyslel na to, že by z toho mohlo byť niečo viac. Proste s ňou bol rád... a stále... a viac nad tým nerozmýšlal... Ale nikoho iného takého, ako ju nemal. V triede ho mali radi všetci, ale ani s jedným chalanom tak dobre nevychádzal, ako s Mary. A ani na iné baby nemyslel...
Ale už to tak ďalej nemohlo ísť. Mary by to už nezvládla... Rozhodla sa, že ho zavolá do parku a o všetkom mu povie. Vedela, že to nemusí skončiť, ako by chcela, ale takto to už nemalo význam. Tak mu zavolala a dohodli si stretnutie o piatej v parku. Philip s radosťou súhlasil.
Tak sa aj stretli. Bolo im dobre, ako vždy. Rozprávali sa o všetkom možnom. Ale Mary stále hľadala slová a spôsob, akými mu to povie. Až zrazu Philip pozrel na mobil a potom na Mary:
- Do kelu! To už je toľko hodín?! Ja už budem musieť ísť! Sľúbil som mame, že s ňou pôjdem za pani Brownovou. Vieš, za tou slpeou pani. Vždy sa tak poteší, keď nás začuje, ona totiž býva sama...
- Nie! Počkaj ešte chvíľočku! Prosím ťa! Chcem ti niečo povedať!
- Ok! Jasné! Počúvam!
- Vieš, Philip, už dávno sa ti to snažím povedať, ale nikdy som v sebe nenašla dosť odvahy a nevedela som ako... Ale už to ďalej nevydržím, musím sa ti s tým priznať. Dúfam, že to nepokazí naše kamarátstvo. Lebo ťa mám veľmi rada a, vieš, práve o to ide... Že ťa mám rada tak trochu ináč! Hrozne sa mi páčiš. Ako chalan! Milujem ťa!
- Fí-fíha!
Philip ju chytil za obe ruky a začal:
- Vieš, aj ja ťa mám hrozne rád. A dúfam, že ťa tým teraz veľmi nezraním, ale ako kamarátku. Ako najlepšiu! A teraz veľmi dúfam, že ťa ako takú super kamošku nestratím! A že ti to nespôsobuje takú bolesť. Nehneváš sa?
- Kdeže... Ale... noo... teraz to už vieš... moje najväčšie tajomstvo...
Objal ju.
- Prepáč mi to! Ale teraz sa musím ponáhlať, už meškám! Fakt sorry! Mám ťa rád! Ahoj!
- Ahoj!
Philip odišiel. Mary tiež pomaly kráčala parkom smerom domov. Na tvári sa jej objavila malá slzička. O chvíľu ďalšia a ďalšia... A o chvíľu už mala mokrú celú tvár. Strašne plakala. Jasné! Tušila, že Philip bude reagovať takto! Aj sa na to pripravovala. Ale nečakala, že ju to tak zloží. Pravdu povediac sa cítila hrozne. Nemyslela si, že ju to až tak zraní. Ale... veď to prejde... Z parku vykročila na ulicu. Už bola tma. A ona nič nevnímala. Mala oči plné sĺz. Odohralo sa to tak rýchlo... chcela prejsť na druhú stranu, vtom sa z tmy vyrútilo auto, veľkou rýchlosťou, ona si ho všimla už moc neskoro... A ani vodič nestihol zabrzdiť...
Niekto zavolal sanitku. Odviezli ju do nemocnice... Upadla do bezvedomia.
Philip v tú noc na ňu myslel. Rozmýšlal nad tým, čo sa stalo. Či mal naozaj povedať to, čo povedal... Vtom zazvonil telefón. Zdvihla to jeho mama. Volala jej kamarátka, Maryna mama. Povedala, že Mary je v nemocnici a nedokončila, čo chcela povedať, spojenie sa zrušilo. Philipova mama jej nevedela zavolať naspäť. Vyzerala nešťastne, tak sa jej syn opýtal, kto to bol.
- Maryna mama. Mary je v nemocnici!
- Čo?? Čo sa jej stalo?
Pre Philipa to bolo niečo strašné! To má byť zlý sen??! Veď Mary je najdôležitejší človek v jeho živote! Jeho najlepšia kamoška a...
- Ja neviem! Spojenie sa prerušilo!
- Idem za ňou!!
- Počkaj, ako chceš ísť?
- To je jedno, musím ju vidieť!!
- Veď idem aj ja - spamätala sa jeho mama - pôjdeme autom!
Philip niečo zvieral pevne v ruke. Malý predmet. Dorazili do nemocnice. Ale tam už videli iba Marynich plačúcich rodičov a doktorku, ktorá im práve niečo hovorila:
- Je mi to ľúto...
- Nie!!!!
Philip a jeho mama došli za nimi. Dve kamarátky, ich mamy sa objali. Philip začal strašne plakať a len si opakoval: "Nie! Nie!!! To nemôže byť pravda!"
- Ako sa to vlastne stalo?
- Zrazilo ju auto. Vodič bol asi opitý!
Už bolo desať minút pred polnocou. Philip nevedel zaspať! Plakal! Veľmi! Stále musel myslieť na to, čo sa stalo! Na Mary! Musel ísť von! Musel ísť preč! Hocikam!
Na druhý deň ho našli mŕtveho! V ruke mal malý predmet. Malý kamienok v tvare srdiečka, na ktorom bolo napísané: MILUJEM ŤA! Chcel ho dať Mary... V ruke mal ešte lístoček, na ktorom stálo:
"Mary bola moja najlepšia priateľka... a vlastne moje všetko! Ja som ju miloval!! Ale prišiel som na to neskoro! Keby nebolo mňa, nič by sa jej nestalo! Nedokázal by som žiť s tým, že by som vedel, že zomrela kvôli mne! Bola to úžasná baba! Mal som ju hrozne rád, ako len chalan môže mať babu rád! A ani som si to neuvedomoval! Bola krásna! Jej dlhé hnedé vlasy! Zelené oči! Bolo v nich niečo! Čo som si všimol až...! Až teraz! Už neskoro! Som hlupák a musím to napraviť! Strašne ju ľúbim! Chcem jej to povedať..."

Slzy a slzy (5.)

4. ledna 2008 v 20:14 Dlhýýý príbeh
Emily volá Rite:
- Ahoj Rita! Neuveríš, čo sa stalo! Som taká šťastná! Ja som ti musela zavolať, lebo to nevydržím!
- Počkaj, počkaj! Spomaľ trochu! Čo sa stalo?
- Ja som v siedmom nebi! On ma má rád!
- Mark? Ty si s ním bola teraz vonku, však? Veď to je super! Ako si na to prišla?
- On mi to povedal! Že sa mu už dávnejšie páčim, len mi to nevedel ako povedať. Ale teraz akoby vycítil, že aj on sa páči mne. Vraj som bola čudná... ale asi mal pravdu, lebo som bola celú cestu ticho, nič som nepovedala, chcela som mu povedať, čo cítim, ale nevedela som ako! A vidíš, ani som nemusela!
- To je... úžasné! keby aj mňa mal Kristián rád...
- Počkaj, to ešte nie je všetko! Ja som sa ináč najprv úplne zľakla! Lebo sa ma najprv opýtal, že keď sa mu páči jedna baba, ako jej to má podľa mňa dať najavo. Ja som si myslela, že sa tam zrútim! Ale povedala som mu, aby mi niečo o tej babe povedal. Začal, že má hnedé vlasy, hnedé oči a je veľmi pekná... a že je práve s ním! Ja som ani na to nestihla nič povedať, pobozkal ma! To bolo krásne, ja ho milujem!
- Vidíš, ja som ti vravela, že to urobí, veď aj minule ťa už skoro pobozkal! Vieš ako sa s tebou teším? To si ani neviem predstaviť, čo asi cítiš ty!
- Ja? Ja tomu ešte stále neverím! To je ako najkrajší splnený sen!
- A navyše si vyhrala stávku!
- Vidíš! Na tú som celkom zabudla! A čo ty? Aj ty by si mala niečo vyhrať! Už vieš, čo urobíš?
- Zajtra ho k nám pozvem, dúfam, že príde! Ja sa hrozne bojím! Čo keď ma odbije?
- Neboj sa, určite to bude dobré!
- To dúfam! No dobre, tak zajtra sa stretneme! Maj sa!
- Jasné, aj ty, čauko!
- Papa!
* * *

Na druhý deň v škole:
- Ahoj!
- Ahoj! Čo ty tu robíš?
Rita sa pozrela na Kristiána, akoby čakala vysvetlenie.
- Ach, sorry, tak som to nemyslel, len ma prekvapilo, že si ma oslovila!
- Ja... Ja som sa len chcela spýtať, že vieš, v piatok hrajú naši a nahrala by som to na video, či by si si to so mnou v sobotu nepozrel...
- V sobotu? Chceli sme ísť s chalanmi von...
- Jaaj... - vzdychla smutne Rita - tak...
- Ale rád si to s tebou pozriem! Fakt! Poviem kamošom, že pôjdem inokedy...
- Vážne? - zablislo sa Rite v ociach.
- Vážne! Už sa teším!
- Aj ja! Tak sa maj!
- Čauko!



* * *

- Tak čo, ako si dopadla? - vyzvedala Emily.
- Super! Vieš, aká som šťastná? Nemyslela som si, že to pôjde tak lahko! Veď predtým sa na mňa ani nepozrel a teraz... Teraz bol ku mne úplne milý! A dokonca kvôli mne zrušil stretko s chalanmi! Ach, ja som celá bez seba!
- Fííha! tak to už niečo musí znamenať! To o tom vyvolávaní žiarlivosti asi bola pravda!
- Bodaj by bola! Ale nechcem si namýšlať, možno sa takto správa ku každej babe!
- Neblázni! Myslíš, že by dal hociakej babe prednosť pred kamošmi? To si nemyslím, veď vieš aký sú chalani, to jednoznačne niečo znamená!
- Tak strašne sa teším! Teraz bol ešte krajší, ako zvyčajne... Hupsi! Ale čo si mám obliecť? to je strašné, ja nič také nemám!
- Mhh, ja už viem! Od sestry som dostala taký super top, čierno-strieborný, tebe by sa hodil! Chceš, požičiam ti ho! A ak súhlasíš, aj ťa vymalujem! Veď vieš, musím sa trénovať, kvôli tým talentovkám... Aj s vlasmi ti niečo vymyslíme! Budeš vyzerať úžasne, zaľúbi sa do teba ešte viac, ako je teraz!
- Ty si poklad! Ani neviem, čo by som bez teba robila!

* * *

Ale bohužial nebolo všetko až také úžasné! O tom, že sa má Rita stretnúť s chalanom svojich snov, sa totiž dozvedela aj Zuza a jej kamošky!

* * *

Konečne nastal ten deň. Rita sa už nevedela dočkať. Predtým, ako mal prísť Kristián, jej ešte Emily pomohla s prípravou. A na to teda mala talent! Rita vyzerala fakt úžasne! Nemala na sebe kilo make-up-u, ani celé zlatníctvo, vyzerala úplne pohodovo, ale neodolateľne. Našťastie jej všetko vychádzalo. Doma nebol nikto, dokonca stihla aj upratať!
- Cŕŕŕn! - zazvonil zvonček.
Rita nedočkavo otvárala. Bol to on. Obzrel si ju, od hlavy až po päty! Očarila ho. Až sa nevedel vykoktať:
- Č-Č-Čauko! Vyzeráš super! To je pre teba! - podal jej kvietok.
- Ahoj! Diky! Poď ďalej!
Vošli dnu.
- Dáš si niečo na pitie? Počkaj donesiem aj pop-corn! Zatial sa posaď! Cíť sa ako doma!
- Ďakujem...
Sadli si, Rita pustila video. Po čase sa obaja uvolnili. Popri hokeji hodili aj pár slov, o škole, o kamošoch, a tak...
Kristián bol úplne v pohode, ako by sa vôbec nebál! Ale aj Rita to dobre skrývala! No nemyslela na hokej, ani na školu, na kamošov, na nič iné, len na neho! Na jeho krásne oči, jeho vlasy!
- Rita? Prosím ťa, ukázala by si mi, kde máte záchod?
- Jasné!
Vypla hokej a ukázala mu, kam má ísť. Zostala v obývačke sama. Na sedačke ležala jeho mikina... A v nej aj jeho mobil! Začal zvoniť. Potichu, takže to Kristián nemohol počuť. Rita sa zľakla! Vedela, že by ho asi mala nechať zvoniť. Ale bola zvedavá, kto mu asi môže volať. Pozrela sa ne mobil... "Čoo? Zuza? To už aj s ním si začína?" Ani nevedela prečo, no dlho nerozmýšlala a zdvihla to!
- Aahoj Kiko! Konečne si to zdvihol! Kde si...?
Rita nevedela čo si má o tomto myslieť. Bola v šoku. Tak sa ani na viac nezmohla, iba sa potichu pokúsila vysvetliť:
- Ja...
Ale Zuze to stačilo! Hneď spoznala jej hlas. A v hlave sa jej zrodil diabolský plán. Prerušila Ritu svojim škriekavým hlasom:
- To je jedno, mucko! Vieš, že mi hrozne chýbaš? Včera to bolo super... Si jednoducho úžasný! A ako ti vyšlo to veľké "RANDE"? Hihihi! Tá chudera Rita, ona si asi vážne myslí, že má u teba šancu... Ha! Je smiešna! Ale v pondelok ju pred celou školou strápníme! To bude bomba! Dobre sme to vymysleli! Ľubim ťa, môj jediný...
Rita mala oči plné sĺz. Na to, aby niečo povedala, sa nezmohla. Ale vtom sa vrátil Kristián. Prekvapene sa na ňu pozrel. Nevedel, čo sa deje! Zložila a telefón pustila.
Ale Rite sa už rozviazal jazyk!
- Ty, ty... Ty hajzel! Ako si len mohol!?! A ja? Ako som mohla byť taká sprostá a nletieť ti! Mohla som si myslieť, že si taký sprostý, ako krásny! Ty klamár! Podvodník! Falošník! Nechcem ťa už ani vidieť! Choď! Padaj!
- Ale...
- Žiadne ale, nechcem počuť tvoje trápne výhovorky! ...! Ty somár!
A už otvárala dvere. Chudák chlapec, nevedel čo má robiť! Ani nevedel, čo sa vlastne stalo. Darmo sa pokúšal hocičo Rity opýtať! To sa nedalo! Nezostalo mu nič iné, ako ísť!
- A tú burinu si nechaj!!
Hodila po ňom kvet a treskla dverami.
Kristián chvíľku ani nevedel, čo má robiť. Len stál na schodoch, pred jej dverami. Vyhŕkla mu slza. Keď sa ako-tak spamätal pobral sa niekam... Ani sám nevedel, kam ide. Už bola tma. Po chvíľke sa rozhodol zabočiť do parku, ktorý bol po ceste. Sadol si na lavičku a rozmýšlal. Len sedel a pozeral sa pred seba, do prázdna... Nevedel si predstaviť, čo do Rity vošlo! Po nejakej minútke mu zapípal mobil. Prišla mu sms-ka. Od Rity.
"Ty chumaj! Uz sa mi nepokusaj ani dostat pred oci! Nechcem, aby si mi hocico vysvetloval! Nikdy ti neodpustim! Neznasam ta! S celeho srdca! Hnusis sa mi!"
Asi čakal na zázrak... Že mu napíše, nech sa vráti, že nevie, o čo ide... Hocičo. Ani sám nevedel... Ale táto sms-ka... Bola ako nôž do srdca. To si Kristián nezslúžil. Miloval Ritu! Naozaj! Ale bál sa jej to povedať. Bol úplne šťastný, keď za ním prišla. Ale to netušil, že sa to takto skončí. Cítil sa hrozne. Baba, ktorá sa mu tak dávno páči... Snáď už od prvej triedy... Iba ona mu vedela až takto ublížiť, lebo iba ju mal tak strašne rád. Vždy keď ju uvidel, cítil niečo... niečo neopísateľné. A teraz? Čo sa to stalo?
Pozrel sa na hodinky. Bolo už neskoro. Aj mu začínala byť zima. Ani si neuvedomil, ako dlho tam tak sedel a rozmýšlal. Musel už ísť domov. Bolo mu ozaj nanič. Ale rozhodol sa, že to tak nenechá! Zistí, čo sa stalo a získa si Ritu späť! Za každú cenu!

* * *

Rita medzitým začala plakať ešte viac. Vybehla na poschodie, zvalila sa do postele, ešte napísala tú sms-ku. A potom už len ležala a plakala... Pustila si hudbu. Cítila sa hrozne, myslela si, že by teraz bolo asi najlepšie umrieť... Nevedela sa ani poriadne nadýchnuť, nič nevidela, také mala zaslzené oči, tak plakala... Bol to najhorší okamih v jej živote. Takto strašne sa ešte nikdy necítila. Po chvíly, keď sa trošku ukludnila, zavolala Emily:
- A-ahoj!
- Ahoj! Čo sa stalo? Prečo plačeš?
- Nevadí, že volám tak neskoro?
- Vôbec nevoláš neskoro. Okrem toho vieš, že mne môžeš zavolať hocikedy! Tak vrav, čo ti je?
- Ja-ja, Emilyyyy...!
- Neplač! Prosím! Kristián?
- A-áno. Najprv, najprv to vyzeralo, že to bude super... Doniesol mi aj kve-kvet. Super sme sa rozprávali. Ale je to debil! Neznášam ho, ako, ako len mohol!?!!
- Čo? Čo urobil? Neplač už! keď to je taký debil, nezaslúži si, aby kvôli nemu taká super baba plakala!
- Ďa-ďakujem. Ale ja... Ja ho mám aj tak rada! Aj keď ho neznášam! Vieš, čo sa stalo...? Na chvíľku odišiel. Na záchod. A... Začal mu zvoniť telefón. Nemala som to robiť, viem, ale volala mu Zuza! Tá beštia! A ona ani nepočkala, čo poviem, hneď začala rozprávať. Myslela si, že to zdvihol Kristián. O-ona...
- Ritaa...
- Som v pohode... Ona ho oslovovala Kiko a mucinko a tak... Zabijem ju! A vysvitlo, že to naplánovali. Že za mnou Kiko príde a potom ma strápnia pred celou školou! Ako môže byť niekto taký hnusný! A podrazák! To som si o Kristiánovi nemyslela!
- No taak! Veď Zuzu aj tak v škole nikto nebude počúvať, a všetci ťa majú radi. A to sa vysvetlí. A kvôli tomu... kvôli nemu sa netráp! To prejde! Ja viem, že to teraz veľmi bolí, ale to zvládneš! Neboj sa! Som tu pre teba! Keby si chcela, kludne mi hocikedy zavolaj!
- Ďakujem, si úplne super! V živote som takú dobrú kamošku, ako ty, nemala!
- Ani ja takú, ako ty! Snaž sa zaspať. Zajtra k tebe prídem!
- Noo... Ďiky ešte raz! Dobrú!
- Dobrú, ahoj, drž sa!
Rita sa síce pokúšala zaspať, ale nešlo jej to... Myslela len naňho! A preplakala celú noc... Keby tak tušila, že niečo podobné prežíva aj jej milovaný, no teraz znenávidený...

Môj príbeh

1. ledna 2008 v 19:31 | Kate |  Príbehy
Kamila a Peťo sa poznali už veľmi dávno. Na začiatku boli len kamoši, ale časom sa to prehľbilo. Nikdy sa nehádali...
Skrátka to bol perfektný pár. Až...
... Peťo ešte nemohol šoférovať, veď mal ešte len 16 rokov. Preto chodili s Kamilou sem-tam autobusom.
- Kúpim lístok aj tebe. - hovoril Peťo Kamile.
- Ok! - povedala, - Poďme si sem sadnúť, veď je to naše obľúbené miesto.
Sadla si celkom dopredu a vedľa nej si sadol Peťo. Fakt to miesto mali radi, lebo videli cestu.
- Táto cesta je, ako naša láska... - hovoril Peťo.
- Hey? - spýtala sa Kamila s úsmevom na tvári, lebo už vedela, že čo chce povedať.
- Áno, vyzerá, ako keby nemal konca...
- Čože? - pomyslela si Kamila. Veď on hovoril, že VYZERÁ. On to ešte nikdy nepovedal, keď jej to rozprával.
- A vieš, že aký rozdiel je medzi touto cestou a našou láskou? - pokračoval Peťo.
- Nie!
- No, veď to, že táto cesta určite má niekde koniec, lenže my to nevidíme, - pritisol ju k sebe, - ale ja cítim, že naša láska nie je, ako táto cesta, lebo nemá koniec. Ja viem, že je taká dlhá a silná, že vydrží aj po smrti... budeme spolu aj v nebi...
- Fu! - vydýchla. Myslela si, že sa to skončí zle. Ale bola štastná.
Peťo sa jej pozrel hlboko do očí a jemne ju pobozkal...
... Vtom nastal strašný krik, hluk v autobuse. Čo sa stalo?
Jeden opitý človek narazil so svojim drahým autom do autobusu.
***
"Dobrý deň! Stala sa strašná tragédia. Dnes narazil jeden muž do jedného autobusu s takou rýchlosťou, že ľavú stranu autobusu zpredu úplne zničil. Podľa našich informácií väčšina cestujúcich prežili tragédiu len s malými škrabancami. Aj šofér je už v poriadku, síce je v nemocnici, ale to najťažšie má za sebou. Ale dvaja mladý, leden chlapec a jedno dievča sa ťažko zranili. Chlapec má poranenú hlavu, ale o dievčati nič nevieme... Ďalšie informácie vám môžeme poskytnúť len zajtra..." - počúvali správy rodičia tej baby. Nemohli tomu uveriť. Rýchlo si zobrali veci a šli do nemocnice. Počuli to aj rodičia toho chalana. Vypli telku a tri minúty sedeli, lebo ani oni tomu nevedeli veriť. Čo? Ako? Práve oni? Prečo? Ale to sú také otázky, na ktoré odpoveď nenájde nikto!
***
Kamila, tá baba sa dostala do kómy. Jej rodičia, priatelia tam stáli pri jej posteli s nádejou, že sa zobudí a môžu ísť domov. Jarka, jej naj kamoška sedela v kútiku a tichučko plakala. Po 5 minútach sa postavila a išla von na chodbu. Sama nevedela, kam ide... tak nebolo to prekvapivé, že narazila do jedného doktora... ale akého doktora? Milý, pekný, mladý... Jarka sa len pozrela doktorovi do očí a išla by aj ďalej. Ale doktor jej chytil ruku a spýtal sa jej, že čo sa stalo, veď vyzerala hrozne. Ona mu všetko porozprávala a dozvedela sa, že on je Kamiliin doktor. Aj to, že Kamila má 50% na to, aby sa zobudila. Keď to počula zase začala plakať. Doktor ju objal a Jarka aspoň cítila, že on tomu rozumie. Chápe, čo ona cíti!
Peťo, ten chalan, ani on nebol na tom práve najlepšie. Mal poranenú hlavu. Operovali ho. Už museli len čakať...
***
Ale to, čo ani rodičia, ani kamaráti nevideli, to videla Kamila a Peťo!
Dostali sa do neba. Každý zvlášť išiel tou cestou. Aj sa tam dostali. Bolo to nádherné... medzi oblakmi. Ale aj Kamile, aj Peťovi niečo chýbalo. Boli na tom istom mieste, ale nevedeli to ešte, a boli sklamaný, hoci v nebi nikto nemôže byť smutný, či sklamaný... Išiel Peťo k Pánu Bohu. Spýtal sa ho, že prečo sa cíti, tak čudne, tak inak, ako ostatný. Pán Boh mu odpovedal, že on mu to nemôže povedať, nech na to príde sám...
To povedal aj Kamile, keď sa spýtala tiež to isté!
Nevedeli, čo je s nimi. Po čase sa stretli. Nevedeli presne, že kto je ten druhý, ale cítili, že našli to, čo opravdu hľadali. Konečne boli štastný, ale nie dlho... cítili sa v nebi veľmi dobre, ale mrzelo im, že práve takto odišli zo života... začali im chýbať kamaráti, rodina. A v nebi nemohli byť spolu, ako predtým, na Zemi, keď žili. Poprosili Pána Boha, že aby ich pustil, lebo oni chcú ešte žiť. On najprv povedal, že nie, ale po čase, ako ich videl, oni mali v sebe toľko citu, lásky, dobra a sily, že im dovolil vrátiť sa späť, na Zem! Poďakovali sa a vrátili sa.
***
Po dlhej dobe, čo bolo 4 týždňov sa zobudili zo spánku. Nikto nevedel, čo sa stalo, ale oni dvaja hey. Boli štastný, že sú späť. Každý to považoval za zázrak a oni sa len zasmiali a povedali, že: "Áno, je to zázrak, veď Pán Boh robí zázraky!"
Všetko bolo zase dobré. Jarka bola zase štastná, plakala od radosti, veď sa staly dva zázraky naraz. Oni zase žijú a ona našla priateľa, kto bol ten milý doktor.
Kamila a Peťo zase žili pekne... boli vďačný Pánu Bohu, preto chodili každý deň na to miesto, kde sa stala nehoda, aby sa tam posadili a porozprávali sa s Pánom Bohom! A Pán Boh sa radoval, že konečne našli jeden druhého.