Life is beautiful

14. listopadu 2013 v 23:42 | Maggie |  Naše básničky
Life is beautiful.
Život je krásny.
Chcem vkladať túto pravdu
do svojich básní.
Prepadnúť umeniu
ako v tom filme,
čo sme spolu pozerali
...pri dobroom víne
a v objatí
(ktoré je opojnejšie ako víno)

Nechcem byť smutná,
bola som, keď si sa ma na to spýtal
medzitým ako sa na mňa valil
tvojich bozkov príval,
no mal si pravdu,
to je chyba,
je to chyba robiť veci, z ktorých
radosť nevyplýva.
Je to nesprávne,
hrať proti svojim pravidlám.
Musím hrať čestne,
aj ak Ťa nevyhrám.
 

Odhalenie

29. září 2013 v 13:41 | Maggie |  Naše básničky
Kto umeniu rozumie, kto svojím srdcom tvorí,
ovláda vietor a prenáša hory,
vytvára nové tajomné komnaty,
hľadá a skúma ukryté podstaty.
Dizajnuje občas modré jaskyne
zamkne v nich spomienku, nech nikdy sa neminie.

A v nich sa nachádza obrovská sila,
moc myšlienky, ktorá naplnila
ten nehmotný priestor.
A z neho úniku už niet von.
Už žije, lebo nepadá do zabudnutia,
stáva sa príčinou vnútorného hnutia.

Často potichu a tajne
vznikajú tie zbrane;
priania, túžby, iskra - tá idea, čo si na dno podvedomia sadla.
Všetko sú to napísané, fungujúce zaklínadlá.

A znova ahoj...

19. září 2013 v 23:37 | Kate |  O nás - Kate a Maggie
Ahoj všetci,
Tak dosť dávno som tu bola - ja osobne. Maggie zverejnila nejaké články a básne, ale ja po dlhej dobe iba teraz a rada by som to zmenila. Tak u nás sa veľmi veľa zmenilo, obe sme vysokoškoláčky... juhuuu. Ja som síce stratila rok, ale som rada, že sa to nakoniec podarilo, takže teraz sú tu sladké študentské roky. A nie iba to sa stalo... aj v našich životoch sa veľa zmenilo, tak nás to určite inšpiruje na (dúfam) radosť všetkých, ktorí radi čítajú naše výtvory. Ja sa osobne budem snažiť tvoriť čo najčastejšie, aj keď poslednú dobu pre mňa tvorenie znamenalo niečo iné - kreslenie a pod.
Dúfam ale, že všetci netrpezlivo budú čakať, čo sem nabudúce hodíme...
Ja sa z toho teším, že znova to nakopneme a dáme sem aj nové veci, snáď aj nejaké úplne iné...
Tak zatiaľ :)
 


Voda

19. září 2013 v 23:20 | Kate |  Naše básničky
Hltá ma nekonečno,
To obrovské vodné dno.
Ja sa v ňom strácam celá,
Drží ma už iba biela pena.

Pena, ktorá sa mi v rukách roztápa,
Ktorej žblnkot mi toľko jaziev strháva.
Znova krvácam v teplom kľude,
Znova spomínam na stratené chvíle.

Chvíle, ktoré sú preč,
Proti ktorým tasím aj meč.
Bojovať proti bolesti,
Bojovať kvôli prítomnosti.
"Vodička, nenič ma,
Tvojou úlohou je kľudniť ma!"

Som kľudná a voľná,
Voda ma iba tak hltá...
"Je tu iný pre teba,
Minulosť je krásna spomienka.

Nezabudneš už nikdy,
Neskôr to budú iba "také" roky.
Na minulosť zabudni,
A už iba ži..."

Vznášam sa na hladine vody,
Nič ma v tej chvíli netrápi.
Cítim dotyky vodnej peny,
Ktoré chytám rukami...


Si ako voda

29. července 2013 v 9:17 | Maggie
Čo je to vlastne medzi nami?
Sme dve duše poprepletané pavučinami.
Každé vlákno sa zvláštne časom tvorí, no predsa ľahko trhá
"Sme prepojení viac ako si myslíš..." Bola som v niečom tvoja prvá?

Si môj jediný.

Zvláštny. Zvláštne krásny.
Každý deň iný.

Si ako voda.
- Citujem tvoje vlastné slová.

Máš mnoho podôb,
no podstata je jedna.
Medzi prsty mi pretekáš
a ja som taká smädná!

Lákaš ako otvorený studený oceán,
no privlastniť si Vody žiadne právo nemám.

Chcem sa naučiť ovládať ten smäd,
chcem ti dávať slobodu, aby si smel
svojim smerom tiecť.
Aby si mohol topiť svoje ľady.

Nechcem už viac písať o sebe balady.
Chcem písať o tebe. Písať krásne básne.
Povzbudzovať v tebe - to, čo je vzácne.

Chcela by som nájsť veci
cennejšie než trblietavé zlato.
Naučiť sa ľúbiť a nechcieť nič za to.

Veľa

5. května 2013 v 16:07 | M |  Naše básničky
Toľko slov som zobrala si k sebe,
aby som v nich zamkla, čo patrilo by Tebe.
To čo ponúknuť som Ti možno mala.

Vždy som sa bála...
Bála odmietnutia, ktoré by prišlo.
Teraz to viem, viem to už naisto.
Ty nechceš moju lásku. Chceš menej.
Menej, no viac by ma to stálo.

(Málo je veľa.
A veľa je málo.)

Čo mi môžeš dať?
Nazval si ma svojou múzou,
vraj máš ma veľmi rád.
Tak čo viac by som chcela?

Tvoje náručie mať sebecky pre seba.

(Veľa je málo.
A málo je veľa.)

A čo Ti môžem dať?
To čo po mne žiadaš, má privysokú cenu.
Brať veci inak a zabiť v sebe ženu.

Ja potrebujem ľúbiť.

Ty nepotrebuješ byť ľúbený mnou.

A tak znova to, čím prekypujem
vkladám do slov...

Slabosť

26. listopadu 2012 v 20:43 | Maggie |  Naše básničky
Prečo mi dnes napadlo,
že by mohol byť doma, keď prídem
a prečo som tajne dúfala
v tak šialenú vec?
Prečo tak veľa pre mňa znamnal
ten teraz už cudzí chlapec?

Cudzí - tak dlho to mrazilo,
no dnes už nechcem naňho myslieť
a predsa píšem o ňom báseň
a predsa som dnes zatúžila
znova ho vidieť.

Je bolestivé myslieť na to,
že ma neľúbi a ja nezmyselne
porušila som vlastný sľub
vymknúť ho z hlavy.
Aj to, že viem, že jeho úsmev by aj
tak znova rozbúchal moje srdce
zvláštnym spôsobom páli.

A hovorím si, že by som už znova
tak bezhlavo netúžila po jeho priazni.
Nahmatávam neviditeľné modriny starej lásky,
pretože chcem vedieť, či ešte žijem.
Necítim a neviem...


Často spaľovalo a občas mrazilo až na kosť
že ten cit k nemu vždy bola moja najväčšia slabosť...



Ale pre dievča cítiť tak veľa znamená...
Radšej byť slabá, ako byť z kameňa.

Další články


Kam dál